Založiť webovú stránku alebo eShop
 

Caesar a Fergie - West Highlandskí Bieli Teriéry

ZBOHOM buď

undefined Fibi a Garfield milované mačky undefined

Jeden pekný letný deň sa stalo niečo, čo mi nažvdy zmenilo život. Do nášich srdiečok sa zapísali 2 malé jednomesačné mačiatka, kocúrik Garfield a mačička Fibi, ktorých osud bol už spečatený ešte pred narodením, ak by si nenašli nové domovy. Mali byť utopení...Ale nestalo sa tak. Odniesli sme si ich domov a aj napriek tomu, že mamka túžila po čiernej mačičke, ani jeden z nich nebol čierny. Garfield bol ryšavo-bielej farby s krásnou huňatou srstou a mohutnej stavby tela a Fibi bola strakatá drobná mačička s jemnou srstičkou. Ale i napriek tomu, že mamkin vysnený exteriér nespĺňali, naše srdiečka si hneď od prvého okamihu získali. Dokonca aj Caesarik sa s nimi hneď v prvý deň spriatelil a odvtedy spolu trávili spoločne všetky voľné chvíľky. Nikdy by som neverila, že by sa Caesar dokázal tak rýchlo spriateliť s mačkami, ale tieto boli výnimočné, jedinečné, nezabudnuteľné. Vďaka nim som spoznala aké vlastne mačky naozaj sú. Keďže nikdy predtým som sa veľmi o mačky nezaujímala, nevedela som veľmi porozumieť mačkam a bola mi nesympaticka ich samostatnost. Ale až keď mali k nam prísť tieto dva zlatíčka, som sa začala viac o ne zaujímať, aby som im porozumela. Nikdy by som si nechcela zaobstarať nejaké zviera bez toho, že by som nevedela ako sa mám oňho starať, a tak som si zisťovala čo a ako pri mačičkách...
Prvé dni boli veľmi zaujímavé, pozorovať ich ako sa učia novým veciam a ako rastú nám robilo nesmiernu radosť. Veď obe mačiatka k nám prišli drobnučké, maličké a tak zraniteľné. Fibinke sa, žiaľ, v tom čase aj objavili silné záchvaty, ktoré sa podobali záchvatom epilepsie. Po odčervení veterinárom však záchvaty pominuli. Ale počase sa znova objavilo niečo iné. Fibinka pri rýchlom pohybe alebo pri nadmernom rozrušení ťažko dýchala a veľmi rýchlo jej bilo jej maličké srdiečko. Šli sme k veterinárovi, ktorý, bohužial, potvrdil môj tip. Šlo o srdce. Fibinka mala šelest. Veterinár nám poradil, aby sme Fibi vyvarovali stresujúcim situáciam a silným šokom, pretože tým by sa to len zhoršilo. Inak by sa to potom malo upraviť vekom, ak by šlo všetko tak ako malo. Ale Fibi s Garfieldom po dovŕšení 3 mesiacia trávili väčšinu času vonku, pretože taká bola dohoda so zvyškom rodiny. A tak keď prišli kruté mrazy boli na noc a niekedy aj počas dňa púšťané dovnútra, kde sa rozvalili na radiátor a spokojne priadli.

Až raz prišiel ten deň, ktorý sa stal osudným a ktorý sa navždy vryl do našich sŕdc. V piatok večer nám Fibi ušla vonku, kde boli tuhé mrazy. Ani po zavolaní neprichádzala a keďže bolo neskoro v noci, šlo sa spať. To však bola osudná chyba. Mali sme čakať dokým by Fibinka neprišla, ale s niečim takým sme nepočítali, a tak sme pokojne všetci zaspali. Na druhý deň som mala ísť do Česka, keďže v tento deň som bola dohodnutá s chovateľkou, že prídeme na osobnú návštevu a že si teda vyberieme tu našu sučku spomedzi dvoch. O 6 ráno som mala s priateľom vyražať, ale pretiahlo sa to na 7, pretože o 6 ráno sestra prišla zo záhrady s bezvládnym Fibinkinym teličkom, ktoré bolo o polovicu menšie a chudšie ako Garfieldovo (Fibinka nijako vyrazne nevyrastla ani nepribrala ako bola u nas, bola stale taka drobucka ako ked k nam prisla v prvy den). Okolo úst a na labkách mala svoju vlastnu krv a bola celá zmrznutá. Sestra ju našla v košíku, ktorý mali na to, aby keď by si chceli niekde ľahnúť a zdriemnuť do teplého, tak aby sa tam k sebe schúlili a spoločne sa ohrievali. Košík bol vložený ešte do igelitového čierneho vreca a keďže záhradu ešte nemáme hotovú, tak sme kolo košíka spravili striešku z dverí a jednu dosku sme dali dopredu, aby mali kadial vchadzat a vychadzat. Usudila som, ze im tam bude teplo, pretoze ked som tam vlozila ruku, bolo tam teplejsi ako vonku. Ale mylila som sa. Fibinka celu noc musela znasat silne mrazy. Nechápem ako sme mohli byť tak hlúpi, najmä ja. Ako som mohla niečo také dopustiť a s pokojným svedomím som si v ten piatok večer šla ľahnúť. Keby nebolo toho, nič by sa nestalo. Po tom, čo ju sestra doniesla dnu, začali sme jej premrznuté teličko a aj ju samotnu vraciat späť do života. Zohrievali sme ju a treli sme jej srsť. A ona chudinka od bolesti mňaučala. Viac som však pre ňu nemohla urobiť. Nevedela som, čo by si potom o nás pomyslela pani chovateľka ak by som jej niečo také oznámila. Čo ak by si myslela, že si to vymýšľam. Predsa len som ju oboznámila s mojim vekom, no a kto by mal veriť 17-ročnému dievčaťu? S ťažkým srdcom som o 7 odchádzala z domu a s priateľom vyrazila k pani chovateľke. Od p. chovateľky sme odchádzali o pol 6 h. A táto cesta bola najhoršia akú som kedy zažila. O 7 večer šla mamka so sestrou k veterinárovi, pretože až v tom čase ordinoval. A tak som dostala esemes od mamky, že Fibi umiera. V hlave mi nastal zmätok. Obviňovala som sa z toho, že si tu teraz sedím s novým šteňaťom, zatial čo mne doma umierala moja malá mačička. Zrazu akoby sa svet spomalil a cesta sa mi zdala dlhsia, akoby trvala večne. V aute som sa rozplakala, ale potichu a svoj žiaľ si nechala pre seba. Samozrejme, priateľovi som povedala, čo sa stalo, ale zvyšok sa ho netýkalo. Musela som sa kontrolovať, aby som nahlas nezaplakala, až po dlhej chvíli som zaspala. Domov sme prišli o 2 ráno v nedeľu. O 7 som sa zobudila a bola v obehu. Šla som vyvenčiť, nakrmiť a vyčesať psy a aj Garfielda. A potom to prišlo. Niekto mal ísť s tatikom k veterinárovi. A tak som šla ja. Prišli sme tam a pán veterinár nás zaviedol k Fibi. Stále ležala bezvládne v prenosnej klietke. Cez noc dostala infúziu a nejaké injekcie. Volala som na ňu a hneď ožila. Začala na mňa mňaučať, zlatíčko moje. Pán veterinár mi ju podal a šli sme do miestnosti kde sa robi RTG. Položil ju tam na stôl no ona nie a nie ležať na mieste. Zdvíhala sa a hľadala ma. Už som nedokázala ďalej držať slzdy a rozplakala som sa. Počas toho ako sa vyvolával snímok sme sa rozprávali s veterinárom. Povedal, že keďže má šelest na srdci asi bude srdce už v neliečiteľnom a v dosť zlom stave. Snímok však ukázal, že srdce mala v poriadku, dalo by sa povedať, ale problém bol v niečom inom. Mohla byť úplne v poriadku nebyť vyskočeného stavca na chrbte. Sám veterinár sa čudoval, žiaľ, operovať sa to vraj nedalo. A tak nám dal na výber: Buď ju uspíme alebo bude trpieť kvôli silným bolestiam, ktoré jej spôsobuje ten stavec. Dal nám čas na premyslenie a ja som si okamžite Fibinku pritúlila k sebe. Ležala na rentgenovom stole a miestami od bolesti zamňaučala. Nevedela som prestať plakať, a tak som sa od nej trochu odsunula, aby moje slzy nepadali na jej krehunke telíčko. Na to sa však ona postavila na predné labky, potom na chvíľku na zadné labky a ľahla mi na ruku. Moja malinká Fibinka sa prišla so mnou takto rozlúčiť a ja som viac nemohla pre ňu nič urobiť. Ešte viac som sa rozplakala, a tak tatik povedal, že si Fibi berieme domov. Doma som sa dozvedela, že musím ísť do práce. A tak som zase nemohla byť s Fibi, keď to najviac potrebovala. Sestra s ňou ostala. Veterinár predtým Fibi pichol injekciu proti bolesti, ale Fibinka stale akoby bolestne mnaučala. V praci som bola úplne bez nalady a chcelo sa mi zakaždý plakať, ale nemohla som si dovoliť len tak sa rozplakať. A tak som narychlo sestere, ked som bola na zachode, napisala smsku, aby Fibi zmiešala pikovit, kalcium sirup, med a vodu dokopy a toto jej dala. O 16 h som mala prvu prestávku a hneď som volala sestre. Tá však mala pre mňa tu najhoršiu správu aká len mohla byť. Fibi navždy zaspala. Bez toho, aby som jej dala moje posledné zbohom a vlastne aj bez toho, aby som jej pomohla. Povedala mi, že predtým ako sa tak rozhodli, sa ešte postavila na zadné a začala priasť (čo odvtedy nezrobila). Ale vraj už sa veľmi trápila. A tak ju tatik ju tatik zaviezol k veterinárovi a bol s nou pri tom ako jej posledny krat odbilo srdiečko aj jej drobulilinke telíčko ochablo. A kedy sa z jej telíčka navždy vytratila jej skvelá dušička....
Fibinak bola maznavá mačička. Tam kde si ju niekto položil, tam zostala. Bola by sa maznala noc čo deň. Taká malá cicka. Garfield ju vždy tak strašne mlátil, až mňaučala tak nahlas, že sme vždy prišli a Garfielda od nej odháňali. Ona si a to zvykla a zakaždým, keď nás chcela privolať začala takto nahlas mňaučať. Kvôli jej problémom sa žiaľ nikdy poriadne nehrala, ale zápasenie s našou rukou jej išlo veľmi dobre. To robila najradšej a to ju bavilo, a samozrejme nás tiež. Vždy zostala na našom dvore a nikdy ani raz nepreliezla ku susedom. Zdržiavala sa buď pri dverách alebo niekde v tesnej blízosti a na každé zavolanie pribehla. Myslím, že nás mala veľmi rada. Keď si myslela, že má ísť vonku, rozbehla sa s roztiahnutými nohami a pálila od nás preč. Vždy ma to rozosmialo, pretože to vyzeralo smiešne. Z ničoho nič sa mačka rozbehne ako o život a pritom vy len otvárate dvere na záhradu. Joj. Bolo to moje maličké bábo, moja mazna. A teraz jej niet. Veľmi mi chýba a už nikdy v živote mi ju nič nevráti. Jej strata veľmi bolí, pretože mi dokázala aj s jej bračekom, Garfieldom, aké sú mačky úžasne stvorenia a ak im človek porozumie, tak si s nim mačka vytvorí veľmi pevný a silný vzťah, a presne taký bol medzi našimi mačkami a nami. Je mi veľmi ľúto, že práve ona musela trpieť všetkým tým, čím trpela, už len preto, že ona nikdy neublížila ani muške. Je mi ľúto, že si budem musieť už len nechať spomienky na ňu a že sa s ňou už nikdy nepomaznám. FIBINKA STRAŠNE ŤA ĽÚBIME
Fibi: narodila sa niekedy v júni a zomrela ako 5mesačná 23.11.2008.

A dnes nastal ďalší zlom v mojom živote. Náš krásny, tučnučký macko, naše motovidielko, provokatér prvej triedy, maznáčik, Garfield nás navždy opustil. Po praci som čakala na tatika. Keď prišiel, sadla som si do auta a povedal mi, že ma pre mňa veľmi smutnú správu. Opäť môj rozum zrobil obrátky a v hlave mi nastal vír s predstavou všetkého zlého. Srdce sa mi rozbúchalo v obavách čakajúc správu. Garfielda zrazilo auto a ten náraz neprežil. Vraj mu to prišla povedať teta aj s jej dievčatkom. Bývali na druhej ulici zhora od nášho domu. Vôbec som tú pani nepoznala, ale ona nášho Garfielda áno, vlastne nie tak ani ona ako to dievčatko. Ukázali tatikovi Garfieldove telíčko načo sa to dievčatko rozplakalo. A tatik ho zobral späť tam kam patril. Domov. Nášho Garfielda naši susedia poznali a každý ho mal veľmi veľmi rád. Garfield bol miláčikom pri všetkych susedoch. Každý ho vykrmoval a niektorí si ho zobrali nachvíľku dovnútra a pomojkali sa s nim. Bolo to také zlatíčko. Každému vyčaril úsmev na tvári. No aj napriek tomu, že chodil rád k susedom, vedel, že jeho domov je u nás a vždy sa k nám vracial. Bol zaujímavý tým, že sa s nami skutočne rozprával. Síce v mačacom jazyku, ale to by stalo zato to počuť aký mal repertoár zvukov. Presne som vedela čo ktorý zvuk v jeho reči znamená. Nikto ani len o známych sa s niečim takým pri mačke nestretol. Viem, že mačky si nájdu spôsob komunikovať s ľuďmi, ale myslím, že tak robia iba tie, ktoré na to majú priestor. A Garfield ten priestor mal.
Keď bol maličký, dávala som ho liezť na stromy, aby som samu seba uistila, že ak by sa aj zabehol niekedy ku susedovi, čo v tom čase robiť nemohol, lebo bol v dome, a ten by mal psa, tak by sa pred tym psom schoval na strom aspon. Na tom strome mu to šlo pekne a bral to ako hru a zábavu. Ktorú som ja neomhla odmietnúť. Potom som ho raz zobrala na obojok a voditko vonku aj s Caesarom, kde sme si spravili kolečko kolo našej a hornej ulice, aby sa oboznámil s vonkajším svetom pod mojim dozorom. A 2krát som ho mala so sebou vonku, keď som bola aj s Caesarom, bez toho, že by bol na voditku. Rodičia aj sestra mi vraveli, že ho už viackrat našli pred našim domom, pričom my máme zahradu no vnutra k susedom a z domu sa vychadza na ulicu, no ja som ho takto nidky nevidela. A dnes sa mu stala jeho zvedavosť a túlavosť osudnou. Ešte predtým ako som mala ísť do práce začal mať akosi viac energie a vtedy začne ničiť všetko čo mu príde a s každým sa mláti, a tak sme ho vždy v takomto jeho stave púšťali na záhradu, aby si vybil energiu a aby sa skľudnil. Ale asi tej energie mal až toľko, že sa rozhodol prejsť cez hornú ulicu, z ktorej sa mi už nikdy nevráti a už nikdy sa nepríde pomojkať či pohrať s Fergie. Oni dvaja sa totiž našli. Síce nám bolo povedané, že Fergie mačky naháňala, ale Garfield bol výnimkou. Obaja sa radi spolu ,,bili" a vzájomne naháňali. Raz bol provokatér Garfield, raz ona. A teraz? Už sa nikdy nezasmejeme na tom, ako sa pes a mačka medzi sebou ,,bijú". Mô ukecaný miláčik mi už nikdy nič nepríde povedať. Už nikdy nepríde pozdraviť našich susedov. Odišiel a taktiež bez rozlúčenia. GARFIEL NAVŽDY OSTANEŠ V NAŠICH SRDCIACH
Garfield: narodil sa niekedy v júni a zomrel dnes kolo 18.15 h 1.decembra 2008 ako 5mesačný

Ešte som sa pomaly nespamätala zo smrti mojej malej Fibinky a teraz toto. Ide mi srdce puknúť od bolesti. Tak veľa mi dali a ja som ich predtýmto neuchránila...nedožili sa ani len 1 roka. Je mi to tak ľúto. Teraz už budú aspoň v mačacom nebi a nikdy ich už nič nebude trápiť...

ZBOHOM PUSINKY Veľmi Vás ľúbime a nikdy nezabudneme
Garfield:



Spoločne, Garfield a Fibi:

Fibi:

 

TOPlist